Ako dlho nám vydrží zamilovanosť. Ak ste boli zamilovaní, viete, že sa jedná o obdobie dočasné. Každá zamilovanosť jedného dňa pominie. Vedci dokonca hovoria o max. dĺžke aj u tých najviac zamilovaných pároch o období max. dvoch rokov. To je maximum. Väčšina z nás si tento pocit užije podstatne kratšie. Aj preto to treba mať na pamäti.

Zamilovanosť a veci podobné. „Zaľúbení, tí sú chránení“, počujeme občas z rádií, keď platíme za benzín na pumpe alebo zablúdime do zlej reštaurácie. Poďme sa ale vážne zamyslieť nad tým, čo nám tento refrén hovorí. Pred čím sú „zamilovaní“ vlastne chránení ? A prečo ? Čo je to vlastne ona zamilovanosť ? Táto pieseň nám totižto oznamuje niečo dôležité a hlboko pravdivé o ľudských vzťahoch, konkrétnejšie o vzťahoch milostných.

Začnime trochu zoširoka: v našom vnímaní vonkajšieho sveta sme vo veľkej miere ovplyvnení naším svetom vnútorným. Niekto by dokonca povedal, že v celej miere. Naše zážitky z minulosti ovplyvňujú to, ako vnímame svet dnes. Tiež môžeme povedať (a s tým môže veľa čitateľov nesúhlasiť), že naše vnímanie sveta čiastočne ovplyvňujú vrodené formy správania, ktoré sú spoločné celému ľudstvu. Tieto formy správania sa podľa Carla Gustava Junga nazývajú archetypy. Rád by som v súvislosti so zamilovanosťou hovoril o archetypoch anime a anima. Anima a Animus. Oba archetypy sú faktory nevedomé. A sú zodpovedné za mechanizmus projekcie. Projekcia znamená premietanie vlastných psychických obsahov a stavov do iných ľudí, ale napríklad aj do zvierat.

Pri zamilovanosti muž do ženy premieta archetyp anime, zatiaľ čo žena do muža archetyp anima. „Pretože je tento obraz nevedomý, je stále nevedome premietaný do milovanej postavy a je jednou z najdôležitejších príčin vášnivej príťažlivosti i jej opaku,“ tvrdí Jung. Problém nastáva, keď zamilovanosť odznie a projekcia ustúpi (energia sa presunie späť k egu), čo sa nevyhnutne stane v každom dlhšie trvajúcom vzťahu. Ako vieme z mnohých odborných diel o partnerských vzťahoch, zamilovanosť je definovaná ako prvá fáza vzťahu.

Je pre ňu typická vášnivosť a zvýšená erotickosť, božský pocit pri kontakte s milovanou osobou. („Je to ako návrat do materského lona,“popísal tento stav Jung.) A naopak pocit zúfalstva pri jej neprítomnosti. Podľa Junga sme pri zamilovanosti pod vládou nevedomých projekcií archetypov animy a anima. T tejto dobe je náš zdroj energie (libida) premiestnený z tredičného umiestnenia, ktorým je naše ego, smerom k obrazu osoby, do ktorej sme zamilovaní. To vysvetľuje exaltovanosť (vzrušenie, nadšenie) v prítomnosti osoby nesúcej našu projekciu a na druhej strane pokles energie a nálady pri jej absencii. Problém nastáva vtedy, keď zamilovanosť odoznie a projekcia ustúpi (energia sa presunie späť k egu), čo sa nevyhnutne stane v každom dlhšie trvajúcom vťahu.

Keď „kúzlo“ vyprchá, hra menom zamilovaný vzťah sa zvrtne a naberie nový rozmer. 

Ak si partner neuvedomuje, že jeho konanie je z veľkej časti ovplyvnené pôsobením archetypu, je možné, že ústup projekcie povedie ku kríze vo vzťahu: Už to nie je také, ako to bývalo predtým. Však to poznáte z vlastnej skúsenosti alebo skúsenosti niekoho blízkeho. Tie rozprávania sú väčšinou veľmi podobné: „Keď sme sa zoznámili, všetko bolo tak skvelé. Boli sme spolu každý deň, užívali sme si veľa sexu, správal/a sa ku mne tak romanticky. Lenže po čase ako by to kúzlo vyprchalo. Zrazu som si uvedomil, že asi nie je pre mňa ten/tá pravý/pravá. “ Nejakú dobu po rozpade vzťahu začína proces projekcie nanovo, ďalšie zamilovanie a potenciálne ďalší krach.

Hľadáme svojho avatara v živote. Americký Jungiánsky psychológ Robert Johnson vo svojej výbornej knihe „Večný príbeh romantickej lásky“ priamo hovorí o nebezpečenstve, ktoré vzniká pri zámene termínov zamilovanosti a lásky. Problémom novodobých vzťahov je podľa neho prílišné zdôrazňovanie zamilovania a vlastností s ním spojených (vášnivosť, osudovosť atď), hoci zamilovanosť tvorí len malú a nie až tak podstatnú súčasť vzťahu, ktorý nazývame milostným. Titanic, Forrest Gump alebo Avatar majú spoločnú zhubnú predstavu, že niekde na svete existuje druhý človek, ktorého vesmír stvoril ako naše chýbajúce dvojča. Johnson dokonca hovorí o mýte zamilovanosti, ktorý dominuje v západnej kultúre. Len si spomeňme na klasické české či slovenské rozprávky s hlavným mužským hrdinom.

Väčšinou obsahujú pomerne dlhú pasáž o tom, ako hrdina princeznú prvýkrát zbadal a hneď sa do nej zamiloval. O ich neskoršom živote mlčí: „A žili spolu šťastne až do smrti.“ Alebo rozprávky dnešnej doby, ako sú Titanic, Forrest Gump alebo Avatar. Majú spoločnú zhubnú predstavu, že niekde na svete existuje druhý človek, ktorého vesmír stvoril ako naše chýbajúce dvojča a preto ho musíme počas nášho života bezpodmienečne nájsť. A čo potom romantické komédie, ktorých celým obsahom je predovšetkým vykresliť peripetie, ktoré musia obaja hlavní hrdinovia prekonať, aby sa ešte len dali dohromady? Potom si padnú do náručia a na plátne naskočia titulky. Kde je dieťa, kríza stredného veku, syndróm opusteného hniezda?

Milovať nie zamilovať je heslo na šťastné a dlhodobé vzťahy. Zamilovanosť nie je láska ani vzťah. Je to šalba, ako by povedal J. A. Komenský. Podľa Roberta Johnsona je láska skôr pokojným priateľským vzťahom s rešpektom a starostlivosťou k druhej osobe. Pravá láska obsahuje prvky vášne, intimity a oddanosti, zatiaľ čo zamilovanosti posledné dve slová chýbajú, dopĺňa americký psychológ Robert Sternberg. Týmto pohľadom však zamilovaný človek svojho partnera nevidí. Na záver sa vráťme k piesni, ktorou sme tento článok začali.

Teraz už môžeme povedať, pred čím sú všetci zaľúbení vlastne chránení: sú chránení pred tým, aby nahliadli na svoj vzťah úprimne a mohli ho budovať na reálnych základoch miesto prelietavých projekcií. Vzdušné zámky vyzerajú síce pekne, ale naozaj bývať sa dá len v tých, čo sú pri zemi.

Similar Posts